Opäť tá jeseň a s ňou všetko čo k tomu patrí (jesenná depresia, unáva, sviatky, ktoré oslavuju mŕtvych), najkrajší čas roka.
Jeden mrtvý vampír (*1), takzvaný Sklbčák si takto spí v svojej smradlavej zaprdnej truhle. Je mu dobre. Vie, že guilde sa darí. Napriek tomu, že rada guildy s guildmasterom Nazom rovnako ako tento smradlavý vampír odpočívala, guilda dobýjala tie najtažšie jaskyne. Guilda je v dobrých rukách. Tento rok vstávať nebude. Spánok ma tuhý, vyrušila ho len teraz na malú chvíľu jedna vec. Šikovný panoš Syfon jemne zaklopal na veko rakve, usmial sa (tak ako sa človek dokáže usmiať na mrtvolu) a podal mu papier na podpis. Nespomína si už čo bolo obsahom tejto správy, bolo tam len jedno meno, známe mu už z minulosti. Dexter, nič podstatné, pomyslel si a pamflet pazúrom namočeným v pergamene rýchlo podpísal. Spánok je prednejší, zavrel oči a zabudol.
Prvá rana kladivom do veka rakve ho nezobudila. Druhá, presnejšie mierená, veko rozrazila, no kladivo sa zaseklo a dotýčný hromotluk ho nebol schopný vydolovať. Vampír naďalej spí. Dotyčný hromotluk sa moc nelíšil od spachtoša v rakvi, bol rovnako bledý, rovnako biedny, jediná výraznejšia zmena bola farba róby, spiaci bol v červenom, búchač v zelenom. Brujah vytiahol nôž a celou silou ho zarazil z boku rakvy s úmyslom rakvu vypáčiť. Vyšlo mu to, nôž vnikol hlboko, až príliš hlboko. Vidno, že v práci s touto zbraňou je o veľa skúsenejší. „Hopla“. Spachtoš zachrápal, zapištal, zahrešil (všetko v jednej vete) otvoril oči a zaplakal. Nôž nielenže otvoril rakvu, ale aj jeho stehno. „Komu tu jebe?“ vzreskol.
„Šklbo, stavaj do boha, niečo sa deje s guildou, Eli robí revolúciu, vymenila klúče!“. Spachtoša vystrelo, pozrel sa okolo seba, jedným pohybom vytrhol nôž a odsekol ním kus pláštu, druhou rukou plášť chytil, podložil pod nohu. Nôž medzičasom zahodil do kúta a umne si nohu obviazal, krvy moc nevytieklo. Dlho už nejedol.
Keď Dirt so Šklbom prišli do Luny, bolo už neskoro. Luna je prispaté mesto. Sem tam tu vybehne Stano z domu pod Guildhousom do magickej brány vedľa, inak nič. Dnes tu je rušno. Vozy, plné mamonu, stoja až za hlavným vstupom do mesta. Panoši behajú z jednej strany na druhú, nezastavujú sa. Odchod je vo spechu. Pred guildovným domom stojí nastupených niekoľko jazdcov. Samé vyblískané zbroje, najlepšie zbrane. Väčšinu týchto ľudí príšelci dobre poznajú. Prežili s nimi nejedno dobrodružstvo, zabili nespočetne drakov. Delili sa s nimi o najkrajšie poklady tohto zabudnutého sveta. Vpredu stál Syfon, bývalý panoš, dnes hlava organizácie výprav. Bol iný ako si vampír pamätal, podrástol, zosilnel. Pohlad má iný, nefrfle. Už podľa postoja bolo jasné, že velil skupine. Prirodzene. Vedľa neho vždy usmiatý Nbik, skúsený klerik a dobré srdce. Za nimi Zmar, paladin na ktorého je vždy spolah. Už z letmého pohľadu vidno, že vo výbave mu nič nechýba. Sir Sarge, nás ešte s trošku zahmleným pohlaďom nestihol zaregistrovať. Každému je jasné, že kôň na ktorom sedí stál viac ako celý Gangrelov majetok. Trošku obďaleč stáli Oupy a Spackan. Z celej partie s nimi zažil najmenej. Oupy je šikovný klerik a Spackan panoš Syfona.
Iní ako šikovní by tu nestáli. Syfon ich zbadal ako prvý a prehovoril.
„Odchádzame!“ zvolal. Kone zaerdžali a vozy sa pohli.
„Kto, čo, prečo za čo a od kedy nie je spánok posvätný?“ Spýtal sa dotrhanec s róbou rozseknutou na mieste kde si to nikto neželal. Vozy zastali.
„Pod Eli slúžiť nebudem….. A vymenila klúče!“ rázne zvolal. Vozy sa opäť pohli.
Eli tu stála tiež, no nie ako ich súčasť. Postava bledá, netrpí hladom, sestra šedých. Stála bokom, pri dverách do guildovného domu. Hlava zvesená, v očiach oheň.
„Eli, klúče poprosím“ Zvolal Sklbčák akoby opatrne. Vozy zastali, panoši zahrešili, pozoskakovali z vozov, odchod bude očividne trvať dlhšie ako plánovali.
Pozrela hore. Z pravého vačku na na nohaviach vytiahla nablískaný modrý klúč a hodila ho smerom k ukecanej mrtvole.
Klúč preťal oblúčik, udrel o zem, odrazil sa a skončil v prachu. Vždy hrdá, pomyslel si upír a trošku s námahou klúč zodvihol. Rana na stehne bola stále živá. (ak sa to dá o reznej rane na mŕtvole vôbec povedať)
„Nech sa páči, Lord Syfon, klúč.“ podal klúč rytierovi.
„Ďakujem, no je neskoro. Pod Eli slúžiť nebudem.“ rázne oponoval.
„Guildmaster je Nazo.“ odvetil zdochliak.
„Je neskoro“ precedil a kývol panošom k pohybu. Chlapi vyskočili na vozy, pár krát mrskli byčom voli a konvoj sa pohol smerom von z mesta. Šesť jazdcov hrdo stíčilo hlavy, opraty zavŕzgali.
Tie pohlady, čo je to s nimi?
„Veľa štastia“ Zakričal ošklbaný.
Neodpovedali, pokyv hlavou stačí.
Bol skorý večer. Na túto dobu, v Lune nezvyčajne rušno. Šesť ľudí, priateľov,
odišlo so slnkom.
Guildu opustil Syfon, Zmar, Nbik, Oupy, Spackan, Sarge.
Zelame im vela stastia v dalsom posobeni na DP.
Nabor guildy Reborn otvoreny.
- Vampír v skutočnosti takmer nikdy nie je skutočne mrtvý, od toho je vampír predsa…. Aj keď sa nehýbe a pomaly zahníva, je len vo vegetatívnej forme a čaká, kedy ho neaká sviňa zobudí. Zväčša je po takomto akte chvílu nasratý, tento pocit sa však rýchlo stratí s prvou krvou na perách.
